Aliancia za rodinu sa rozhodla v roku 2014 zrealizovať referendum OCHRANE RODINY. Chceme, aby rodina zostala najdôležitejšou hodnotou spoločnosti. Chceme nechať rozhodovať rodiny.
Hrozí nám niečo?
Sledujúc zahraničie, kde sa nátlak nikdy nezastavuje, ale vždy pokračuje od registrovaných partnerstiev, cez „manželstvá“ homosexuálov a adopcie detí až po tresty za vyslovenie svojho názoru, sme po dlhej a zodpovednej úvahe zahŕňajúcej mnohé konzultácie prišli k presvedčeniu, že referendum o ochrane rodiny je nevyhnutné.
Dnes ešte môžeme tieto kľúčové hodnoty brániť, zajtra môže byť neskoro. Akonáhle totiž povolíme registrované partnerstvá, kvôli európskym súdom im musíme priznať takmer rovnaké práva, ako manželstvu, vrátane adopcií.

Preto Aliancia 5.apríla 2014 spustila zber podpisov pod petíciu za vypísanie REFERENDA O OCHRANE RODINY s nasledujúcimi otázkami:
1. Súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou?
2. Súhlasíte s tým, aby párom alebo skupinám osôb rovnakého pohlavia nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná výchova?
3. Súhlasíte s tým, aby žiadnemu inému spolužitiu osôb okrem manželstva nebola priznaná osobitná ochrana, práva a povinnosti, ktoré  sú  právnymi normami k 1.3.2014 priznané iba manželstvu a manželom (najmä  uznanie,  registrácia či evidovanie ako životného spoločenstva pred verejnou autoritou, možnosť osvojenia dieťaťa druhým manželom rodiča)?
4. Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho  správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samé nesúhlasia s obsahom vyučovania?

Chcel by som zdôrazniť niekoľko podstatných vecí.
Niekomu sa môže zdať, že o rodine a manželstve už počujete pričasto. A je to naozaj tak. Sme však v súčasnosti vystavovaní takým silným tlakom (ktoré len a len silnejú a sú systémovo presadzované politickými organizáciami, stranami počínajúc a európskymi a nadnárodnými organizáciami končiac), že reagovať jednoducho musíme.

Napriek tomu, že médiá nás neustále odsúvajú do roviny nenávistných fanatikov. Je to samozrejme hlúposť. Necítime žiadnu nenávisť, ale LEN REAGUJEME na návrhy, ktoré prichádzajú a ktoré v mene tolerancie žiadajú stratu takmer akýchkoľvek morálnych noriem. Jedinou normou sa stáva tolerancia.
Keď však vyjde najavo, že novovymenovaný šéf spoločnosti Mozilla Brendan Eich, známej predovšetkým vďaka internetovému prehliadaču Firefox, podporil definíciu manželstva ako zväzku jedného muža a jednej ženy, aktivisti šalejú a donútia ho vzdať  sa funkcie. Aktivisti mu vyčítali, že v roku 2008 poslal dar vo výške tisíc dolárov na podporu legislatívnej iniciatívy Proposition Eight. Táto iniciatíva sa v americkom štáte Kalifornia pokúšala definovať manželstvo ako zväzok jedného muža a jednej ženy a mala otvorenú podporu miestnej Katolíckej cirkvi. Toto je tolerancia, akú ponúkajú aktivisti.
Veľa počuť aj o ideológii takzvanej rodovej rovnosti. Táto pekne znejúca fráza však nie je o rovnocennom postavení muža a ženy. je o úplnom rozbití identity človeka ako muža a ženy. Pohlavie vraj nie je totožné s rodom, ktorý je vraj len sociálnou rolou, ktorú si človek volí. Takéto chápanie má nedozierne dôsledky na život a výchovu budúcich generácií.

Preto je veľmi potrebné, aby sme neostali pasívni, ba práve naopak. Prosím Vás, aby ste petíciu za vypísanie referenda podpísali. Túto možnosť máte vo furtke kostola najbližšie tri nedele.

Miroslav LETTRICH, farský administrátor

 Keďže v nastávajúcom týždni nás čaká vianočná sviatosť zmierenia, chcel by som dnes využiť príležitosť prihovoriť sa Vám farským listom na tému hriechu a sviatosti zmierenia.

 DVA POSTREHY NA ÚVOD

1. Skúste si niekedy vypočuť, ako vnímajú spovede nás katolíkov neveriaci. Podľa nich je katolík človek, ktorý sa raz za čas vyspovedá a potom žije tak isto ako predtým. Podľa názoru týchto ľudí je pre mnohých kresťanov sviatosť zmierenia skôr príležitosťou ospravedlnenia vlastných hriechov, než skutočnou ľútosťou a túžbou po náprave. Nie je na tom niečo pravdy?
2. Po niekoľkých rokoch prišla na spoveď jedna osoba. Hneď na úvod mi bolo povedané, že “nemá žiadne hriechy“. Keď som povedal, že nie je možné udeliť rozhrešenie bez toho, aby človek vyznal nejaký hriech, počul som tú istú odpoveď: „Nemám hriechy“. Nie je to príbeh aj o nás? Za hriech by sme najradšej považovali už iba ak vraždu (aj to nie každú) a cítime sa byť takmer bez hriechu. Ale roky sa nerozprávame so susedom (na vine je vždy samozrejme “tá druhá strana“), krádeže z práce považujeme za normálne (“veď sa z toho vyspovedám“), vynechanie nedeľnej omše berieme bez výčitiek (veď nie sme fanatici)…Skúsme sa spolu zamyslieť, čo je hriech a čím by mala byť sviatosť zmierenia.

 Definícia hriechu
Všetci poznáme definíciu hriechu: hriech je vedomé a dobrovoľné porušenie Božieho či cirkevného zákona. Keby sme hriech chápali len v duchu tejto (zaiste správnej) definície, mohlo by sa stať, že upadneme do nesprávneho chápania hriechu. Prečo?
Doslovné chápanie tejto definície vedie k dojmu, že hriech je hriechom len preto, že je porušením nejakého príkazu. To by znamenalo, že hriech by neexistoval, keby nebolo Božieho zákona. To je však omyl. Hriech existoval aj predtým, než Izrael prijal Desatoro za napísaný Boží zákon. A taktiež napríklad krádež pociťujú ako zlo aj tí, ktorí neveria v existenciu Boha, aj ľudia, ktorí nikdy o Bohu nepočuli. V ľudskom konaní teda existujú skutky, ktoré sú samy o sebe zlé. Hriech teda nie je hriechom len preto, že je v rozpore v Božím zákonom, s Desatorom. Prečo teda?

Hriech ako odklon od poslania
Slovo, ktoré sa v Starom zákone zvyčajne používa vo význame slova “hriech“, by sme doslovne mohli preložiť “zísť z cesty alebo minúť cieľ“. Hriech je teda konaním človeka, ktorým sa odkláňa od cesty či cieľa, ktorý je jeho poslaním. Aké je však poslanie človeka?

Popretie svojho poslania vedie k úpadku
Predstavte si človeka, ktorý spácha ten najhorší zločin, napríklad pošle na smrť milióny ľudí. Povieme o ňom, že to nie je ani človek, ale zviera. On však je človekom, ale svojím konaním poprel pravdu o sebe. Konaním v rozpore s pravdou o sebe, človek popiera svoju ľudskosť, nerozvíja sa ako človek, ale ničí sám seba. Ak človek popiera pravdu, že je stvorený na Boží obraz, ide sám proti svojmu rozvíjaniu sa, šliape po svojej ľudskosti.

Prečo je hriech urážkou Boha?
Hovoríme tiež, že každý hriech je urážkou Boha. Prečo? Prečo je urážkou Boha, keď niečo ukradnem svojmu spolužiakovi? Chápeme, že krádežou som spôsobil škodu spolužiakovi, ale prečo aj Bohu? Tvrdenie, že hriech je urážkou Boha je pravdivé preto, lebo Boh, stanovil svetu poriadok. Všetkému stanovil poslanie a cieľ. Hriechom človek popiera poriadok, ktorý svetu dal Boh, preto je každý hriech aj urážkou Boha. Každý hriech sa tak stáva narúšaním a popretím poriadku, ktorý svetu určil Boh. Pápež Ján Pavol II. Napísal tieto slová: „Hriech je neposlušnosť človeka, ktorý úkonom svojej slobody neuznáva Boha za pána svojho života aspoň v tej chvíli, keď porušuje jeho zákon“.

Čím je teda hriech?

• je vedomým a dobrovoľným porušením Božieho zákona
• je narušením a popretím poriadku, ktorý svetu určil Boh
• je deštrukciou môjho ja, stavom, keď popieram svoju ľudskosť a nerozvíjam sa ako človek

Hriechom nášho storočia je strata citlivosti pre hriech (Pius XII.). Všetky hriechy sú napraviteľné okrem toho, ak veríme, že sme bez hriechu.

ZÁVER
Môžeme sviatosť zmierenia vnímať, nie ako bežnú, každoročnú rutinu, ale ako skutočné zahĺbenie sa do seba a hľadanie pravdy o sebe.
Čo ma robí horším? Čím narúšam pôvodný Boží poriadok?
Sviatosť zmierenia má byť skutočným okamihom uznania, ľútosti a túžby po zmene. Vyprosujem Vám, aby sme takto spoločne slávili Narodenie nášho Vykupiteľa.

Váš duchovný otec

• Čas od času by som sa Vám chcel prihovoriť osobitne formou farského listu. Chcel by som v ňom hovoriť predovšetkým o skutočnostiach, ktoré sú dôležitou súčasťou našej viery, ale zároveň sú v súčasnosti značne zanedbávané. O skutočnostiach, keď kresťania často žijú inak, než im hovorí naša viera.
• Preto by som chcel dnes hovoriť o svätení nedele. Z úst mnohých kresťanov dnes zaznieva: nechodím na nedeľné omše, lebo: je tam veľa ľudí a nerobí mi dobre, keď sa tlačím alebo nedokážem sa sústrediť, radšej sa pomodlím doma alebo oveľa skôr cítim Božiu prítomnosť v samote a prírode, než v kostole alebo protiví sa mi sedieť pri ľuďoch, ktorí prevrátili kabáty, len vyjdú z kostola a robia zle a podobne alebo radšej si omšu pustím v rádiu či v televízii, lepšie počujem alebo (v prípade práce v zahraničí) načo pôjdem do kostola, keď ničomu nerozumiem.
• Čo sa nato dá povedať? V prvom rade dve veci:

1. Prví kresťania sa takmer okamžite po Ježišovom zmŕtvychvstaní začínajú stretávať v prvý deň týždňa (čiže v nedeľu), aby slávili Pánovu večeru.
2. Slávenie Eucharistie bolo vždy viac než milým spoločenským posedením, kde si zaspievame, vypočujeme príhovor a cestou domov sa podozvedáme najnovšie správy zo života komunity. Slávenie Eucharistie vždy bolo sprítomnením Kristovej obety na kríži, slávením smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista, pri ktorom sa nám dáva pod spôsobom chleba a vína.

• Evanjeliá nám podávajú správy, že apoštoli a učeníci sa zhromažďovali v prvý deň týždňa (teda v nedeľu) a v tieto dni sa im po svojom zmŕtvychvstaní zjavoval Kristus. V Skutkoch apoštolov čítame:

Keď sme sa v prvý deň týždňa zišli na lámanie chleba, Pavol s nimi hovoril, lebo na druhý deň chcel odcestovať, a pretiahol reč až do polnoci. (Sk 20, 7) A Pavol v Prvom liste Korinťanom píše: Nech si každý z vás v prvý deň týždňa u seba odloží, čo môže, aby sa nerobili zbierky keď prídem. (1 Kor 16, 2)

Nedeľné slávenie Eucharistie sa spomína dokonca aj v mimobiblických spisoch. Plínius Mladší v liste svojmu priateľovi cisárovi Trajánovi, pravdepodobne v roku 111 píše: „V pevne stanovený deň sa pravidelne stretali pred úsvitom, aby spoločne spievali na počesť Kristovi ako Bohu. Nedozvedel som sa však o ničom inom, než o akomsi kulte, ktorý sa dodržiava až do krajnosti.“

Nedeľné slávenie Eucharistie sa stalo okamžite podstatnou črtou toho, kto uveril v Ježiša Krista.

• Boží zákon nás v treťom prikázaní Desatora zaväzuje “Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni.“ Cirkevné prikázanie potom spresňuje, že ono svätenie znamená a: účasť na sv. omši      b: zdržanie sa práce. Nedeľa má byť dňom zasvätením Bohu, náboženskému kultu a potrebnému relaxu.

Cirkevné právo hovorí: Cirkev všetkých veriacich, ktorí dospeli k užívaniu rozumu a dovŕšili 7. rok života (kán. 11.), sú povinní zúčastniť sa v nedeľu a prikázaný sviatok na sv. omši, okrem prípadu, že im v tom prekáža nedostatok kňazov, pre ktorý nemôže byť v primeranej blízkosti sv. omša alebo iná vážna príčina (kán. 1248. – § 2.).

KKC dodáva: Kto vedome a dobrovoľne nesplní túto povinnosť, dopúšťa sa ťažkého hriechu (2181).

• Kedy sviatočné vynechanie sv. omše nie je hriechom? Vtedy, keď nie je vedomé a dobrovoľné (nemožnosť ísť na sv. omšu napr. na dovolenke v neznámom a nekatolíckom kraji, alebo choroba). Nedeľnú povinnosť splní veriaci, ktorý sa zúčastní sv. omše v nedeľu (prikázaný sviatok) alebo v predvečer slávenia – po 15:00 napr. sobášna omša v sobotu.
• Niektoré konkrétne príklady:
  práca v zahraničí: povinnosť ostáva. Je smutné, keď slovenskí robotníci, katolíci ako repa, prichádzajú do germánskych krajín, kde sa v nedeľu nepracuje a robia od pondelka do nedele. Ani neznalosť reči nie je dôvodom vynechania sv. omše. Sv. omša je slávením Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a milosti z nej čerpám bez ohľadu na to, či rozumiem.
  práca v nedeľu: ako kresťania sme povinní požadovať od zamestnávateľa, aby sme v nedeľu pracovať nemuseli (pokiaľ to nie je spoločensky nevyhnutná práca) a mohli sa zúčastniť sv. omše. Pokiaľ to zamestnávateľ odmietne, zodpovednosť už nie je na nás, ale na ňom.
  sv. omša v rozhlase a televízii: je určite skvelé, že tí, ktorí sa sv. omše nemôžu zúčastniť, majú možnosť si ju vypočuť alebo pozrieť. Treba však povedať, že ten, kto sa sv. omše zúčastniť naozaj nemôže, tak vynechaním sv. omše nemôže zhrešiť (pretože nekoná vedome a dobrovoľne). Sledovanie omše v rozhlase a TV je prínosom, ale nikdy nemôže nahradiť účasť na sv. omši.
  čo znamená “zúčastniť sa na sv. omši“: myslí sa tým aktívna účasť a tvorenie jedného spoločenstva sláviaceho Eucharistiu. Je tomu tak, ak omšu prestojím pred kostolom? Čo myslíte? J Plnosť účasti sa dosahuje vo svätom prijímaní!

• Bolo by katastrofou, keby sme sa hlásili ku Kristovi a kresťanstvu a odmietali to, čo bolo vždy podstatnou súčasťou ortodoxie a ortopraxe. Hlásiť sa ku Kristovi a pohŕdať najvzácnejším darom, ktorý nám zanechal, je veľkou nerozumnosťou. Boh Vás žehnaj!
  

Váš duchovný otec